Za výšivkami po severnom Slovensku

“Dobrý deň, volám sa Tomáš Kompaník a pripravujem knihu o slovenských ľudových výšivkách. Existuje niekto vo vašej obci, kto sa niečomu takému venuje, nebodaj ešte vyšíva?” Až na malé obmeny, toto bola moja úvodná veta, keď som sa dovolal na obecný úrad a hľadal niekoho, s kým by som sa mohol porozprávať o miestnych výšivkách. 

Ideálna odpoveď by bola: “Jasné, pani Anna, ešte stále nosí kroj a aj vyšíva, tu máte na ňu telefónne číslo.” Lenže ideálny svet neexistuje. V mnohých obmenách som počul: “Veruže neviem či niekto taký v dedine je… Ženy už u nás kroje nenosia… Veľa sa ich aj spálilo… Možno pani Mária z horného konca, ale tá nemá telefón… Skúste zavolať zajtra, niekoho zoženieme.” 

A našťastie vždy zohnali. Aj keď nie priamo ale našli susedu, vnučku, vedúceho folklórnej skupiny, a tí ma potom doviedli k tej správnej osobe. Čo bolo na to všetkom najkrajšie je, že mi nikto nepovedal nie. Keď sa dozvedeli, na čo takýchto ľudí zháňam, vždy boli veľmi nápomocní a cez ďalších rôznych ľudí zháňali tú najpovolanejšiu osobu. A aj všetci respondenti si na mňa bez akéhokoľvek prehovárania našli čas a rozprávali o sebe a výšivkách. Často dokonca nechápali prečo 30-ročného chalana zaujímajú výšivky, veď: “Také už dnes nikoho nezaujíma…”

Takéto vybavočky a zháňačky som zažil aj keď som plánoval ďalšiu cestu. Tentokrát na sever Slovenska. Trasa bola nasledovná: Zázrivá - Nová Bystrica - Liptovská Lúžna - Východná - Važec - Suchá Hora - Nižná - Ždiar - Lendak - Liptovská Teplička. Jediným problémom bolo, že som si túto cestu naplánoval na Veľkú Noc a neuvedomil si, že ľudia v dedinách na severe Slovenska slávia tento sviatok viac ako ja, chlapec z mesta, a tak som časy návštev upravoval tak, aby neboli cez sväté omše alebo rodinné návštevy, ktorých býva v tomto čase veľa. Zároveň si dnes - v koronovom čase - uvedomujem, aké som mal šťastie, že som toto všetko absolvoval minulý rok a nie tento.

Úžasná bola 83-ročná pani Veronika z Liptovskej Lúžnej. Tá mi o ich výšivkách rozprávala dlhé hodiny a skôr ako mi ukázala čo len jednu jedinú, detailne mi vysvetlila ako sa u nich vyšívalo, akými niťami a s akou precíznosťou. Ako ženy rozoberali tenké nite, lebo vtedy dosiahli väčší lesk samotnej výšivky. A až potom som si zaslúžil vidieť tú krásu naživo. Keď sa prestali kroje v dedine nosiť, rozhodla sa, že začne výšivky miestnych žien zbierať, aby sa na ne nezabudlo. Každú jednu označila menom majiteľky a rokom jej narodenia. Vytvorila tak veľkú zbierku, ktorú neskôr darovala Národopisnému múzeu.

Ona sama lásku ku kroju získala vďaka svojej mame, ktorá v ňom chodila a aj si ho sama šila a vyšívala. Po druhej svetovej vojne, keď z juhu Slovenska odchádzali Maďari, volali ľudí z celého Slovenska, aby tam šli pracovať na polia. Nechali sa na to nahovoriť aj jej rodičia, najmä kvôli tomu, aby ich dcéry mohli chodiť do školy, lebo v Liptovskej Lúžnej vtedy škola nebola a dochádzať do mesta nevedeli. A tam sa jej mama prezliekla z kroja, čo sa vtedy pani Veronike nepáčilo:

Koho iného navštíviť vo Východnej ako ako pani Zuzanu “Palušku”. Privítala ma na dvore a ukázala mi, aký má krásny výhľad na Kriváň. Potom ma už pozvala k sebe domov a začala rozprávať o kroji: “V ňom som sa vydávala a doteraz tkám, šijem aj vyšívam. Stále mám čo robiť, ale to ma drží, lebo keby som len sedela, to by som nevydržala. Keby ma neboleli kolená, tak by som šla aj tancovať.”

Celý svoj život má spojený s folklórnym festivalom a zaspomínala, aké to bolo na začiatku: “Prvé ročníky pred vyše šesťdesiatimi rokmi boli najkrajšie. Nebola to taká veľká sláva ako dnes, ale vtedy sa zišli celé rodiny, navarili sme, napiekli, aby sme vedeli každého pohostiť. No a potom sme tancovali a spievali. Veľakrát som vystupovala u nás v amfiteátri a iba raz v živote som sedela v hľadisku, keď sa hralo Na skle maľované. Až vtedy som si uvedomila, akú radosť prežívajú ľudia, keď sa na ten program dívajú.”

A nakoniec mi ešte zapózovala na lávke, na ktorej vznikla jej slávna fotka s dieťaťom na chrbte.

 
O dedinu ďalej, vo Važci, som stretol pani Annu, ktorá dokonca o miestnom kroji napísala knihu, aby sa nezabudlo ako sa má nosiť. Chodila za pamätníčkami a spisovala všetko, čo jej povedali:

Pamätá si ešte časy keď sa všetko robilo ručne, na jej dvore mi ukazovala miesto, kde mlátili ľan, aby z neho neskôr robili plátno. A porozprávala mi aj o jej prvom “dospeláckom” kroji, ktorý jej ušila mama, keď mala ísť chlapom na pole doniesť jedlo: “Chlapi kosili na lúkach niekoľko kilometrov od dediny. Mala som asi dvanásť rokov, keď ma mama prvýkrát poslala za nimi s frištikom. V upjatej sukni z modrotlače, v košelici poza plecia a s košíčkom v preberanom obruse na chrbte. Keď sa išlo do poľa, tam žena musela byť dokonale vyobliekaná. Všetko muselo byť na svojom mieste. Vtedy je važecký kroj pekný.”

A ešte jednu vec budem mať spojenú s pani Annou. Napiekla úžasné oškvarkové pagáče a nabalila mi plnú misu na ďalšiu cestu.

Veľkonočnú nedeľu som strávil u Šprlákovcov v Suchej Hore. Sú to rodičia mojej kamarátky Albínky a posledné roky sme k nim chodili po Vianociach na štefanskú zábavu. Počas Vianoc sú u nich omše, na ktoré sa chodí v kroji a v kostole hrá goralská muzika. A rovnako to bolo aj v túto nedeľu. Bola to teda perfekte načasovaná zastávka.

U Šprlákovcov sa konal nedeľný obed a potom začali vyťahovať všetky vzácne kúsky. Presne si pamätali, odkiaľ aká časť odevu je, kto ju vyrobil a pri akej príležitosti ju mali na sebe. A tiež mi rozprávali ako zistili, že Albína, aj keď sa nezdala, predsa len získala vzťah k svojim koreňom: “Raz mali na gymnáziu nakresliť, čo by ukázali zahraničným turistom na Orave. Všetky deti kreslili Oravský hrad a Oravskú priehradu, ona ale nakreslila Gorala a Goralku v kroji a vykreslila tam tie ozdoby tak, ako ich jej babka vyšívala. Pani učiteľke povedala, že ona by turistov pozvala do našej dedinky a ukázala im naše krásne kroje. Keď som to rozprávala mojim rodičom, mali sme slzy v očiach.”

  
Nabalený koláčmi zo Suchej Hory som cez Poľsko pokračoval ďalej. Na veľkonočný pondelok som mal na pláne Lendak a Ždiar. V Lendaku ma privítala pani Helena, ktorá v malej drevenici založila múzeum. Aj napriek tomu, že mala doma šibačov, tak ma previedla múzeom a porozprávala o výšivkách. Ukázala mi fotku, na ktorej má dvanásť rokov. Už vtedy chodili do dediny turisti a fotili si miestnych v kroji. Rozprávala mi, ako sa nechcela fotiť a že sa veľmi hanbila. No keď jej fotku poslali a po rokoch sa ňu pozrie, teší sa, akú pamiatku na tú dobu má.

Veľmi som sa tešil na návštevu Jozefa Bachledu, ktorý šije a vyšíva ždiarske serdoky. Keď som videl jeho fotky na facebooku, vedel som, že musím vidieť jeho prácu aj naživo. Sedeli sme u neho na dvore do noci, popíjali víno, vedľa nás békali jeho ovce a on veľmi zaujímavo rozprával. A ako sa dostal k serdokom? Keď odišiel z folklórnej skupiny a začal hrávať zo synmi nemali žiadne kroje, tak sa rozhodol, že im ich vyrobí. Najnáročnejší bol serdok, ktorý robil podľa jedného storočného kusu. Skúšal, meral, strihal. Najskôr šil do kože normálnou ihlou, to ale bola drina, tiekla mu krv z prstov. Potom mu niekto povedal, že sa to šilo trojhrannou ihlou, takú však nevedel zohnať tak si ju vlastnoručne obrúsil na kameni. Trvalo mu to tri mesiace a myslel si, že už sa do žiadneho ďalšieho nepustí. Na každom serdoku je vyše štyristo hodín roboty a dvadsaťtisíc stehov. No jeho robota sa ľuďom páčila tak pokračoval. Skúmal a skúšal ďalej. 

Poslednou zastávkou na tejto ceste bola Liptovská Teplička. Do dediny som prišiel v noci po Veľkonočnom pondelku. Ubytoval som sa v penzióne, ktorý susedí s krčmou, takže som do noci počúval spev “veselých” šibačov. No a v utorok ráno som vyrazil k 80- ročnej pani Márii, ku ktorej som sa dostal cez jej nevestu Renátu. Výhodou týchto sviatočných návštev je, že všade sú na stole koláče, takže skôr ako došlo na výšivky, musel som ochutnávať.

 
Pani Mária dodnes chodí oblečená v tradičnom odeve a je veľmi aktívna. Píše a spieva vlastné piesne, šije, vyšíva a vo vedľajšej izbe má krosná, na ktorých doteraz pracuje. Keď mi začala ukazovať všetky tie vzory, ktoré natkala, nechcel som veriť, ako to všetko stíha a vládze. Ona jednoducho odpovedala: “Dôležité je dobre využiť čas, nie po dedine sa predvádzať. Využiť, čo vieš na všetko dobré. Každá chvíľa života je vzácna. Čo máš a vieš, daj, podeľ sa.”

 
P. S. kniha sa už tlačí a od 1. novembra bude v predaji.
Ak chcete vedieť viac, sledujte nás na facebooku a instagrame.
Vydanie tejto publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.